|
30. 3. 2026 – Oldřich Bagar patrí k najznámejším postavám histórie československej lukostreľby. Čerstvý osemdesiatnik nedávno vo Višňovom dostal Čestné ocenenie Slovenského lukostreleckého zväzu a my sme túto príležitosť využili na to, aby sme sa pozhovárali.
|
|
O lukostreľbe, ktorou je pretkaný celý jeho život – od detských a študentských rokov až do obdobia, keď bol v pozícii vojaka, pretekára, funkcionára, trénera či rozhodcu.
Jeho život rámcujú dejinné udalosti, ktoré v 20. storočí formovali vývoj strednej Európy. Na svet prišiel pár mesiacov po skončení druhej svetovej vojny.
„Som Valach, narodil som sa vo Vsetíne,“ rozpráva sediac na kresle vo svojom dome v bratislavskom Lamači. S lukostreľbou začal ako 10-ročný chlapec v klube Slovan Vsetín. „Spočiatku to bolo s drevenými šípmi s perami z moriaka. Luk bol vyrobený z duralu, kde namiesto tetivy bolo oceľové lanko. S tým sme strieľali asi dva roky a potom sa vedeniu klubu podarilo nejakým spôsobom doviezť z Rakúska celodrevené luky. Tam už sme mali normálne tetivy a postupne sme prešli na duralové, respektíve hliníkové šípy,“ spomína.
Počas strednej školy v Zlíne (potom Gottwaldove a dnes znova Zlíne) svoj vzťah s lukostreľbou utlmil, keďže každý deň dochádzal. Luk a šípy mu síce chýbali, no spoznal sa tam so svojou manželkou Emíliou, s ktorou žije dodnes. Spolu vychovali troch synov – Rastislava, Martina a Michala.
Všetko zmenil august 1968
Po strednej škole vyštudoval ženijné technické učilište ŽTU v Bratislave a po jeho skončení pôsobil ako vojak z povolania vo Frenštáte a v Opave. V tomto období aktívne hrával basketbal. Život sa mu zásadne zmenil v noci z 20. na 21. augusta 1968 vpádom vojsk Varšavskej zmluvy.
„Po polnoci zazvonil telefón, že mám ísť okamžite do útvaru. Keď som vyšiel z domu, videl som cudzích vojakov, ako sa pohybujú po ulici. Keď sa začali hýbať smerom ku mne, rozbehol som sa a cez plot som sa dostal do kasární,“ popisuje Oldřich Bagar a dodáva: „Bola to jednoznačne okupácia, žiadne oslobodenie.“
V kasárňach potom strávil ďalších štrnásť dní. „V bráne stál tank z jednej aj z druhej strany. Nemohli sme kasárne opustiť. Stále sa čakalo na nejaké pokyny zvrchu, ktoré chodili veľmi sporadicky.“
Hoci vojaci prišli údajne len dočasne, v Československu strávili viac ako dve dekády. S vojakmi sa snažili kontaktovať. Spomína si na Poliakov, ktorí boli zaparkovaní na okraji Opavy.
„Pri jednom obrnenom transportéri bol otec s malým dieťaťom. Hovoril, že manželku má v nemocnici a keď prišiel poplach, zbalil dieťa a išiel. Keď sme sa s ním rozprávali, ani nevedel, že je v Česku.“
Práve k okupácii sa viaže aj návrat Oldřicha Bagara k lukostreľbe. „Na jeseň sme hrali proti Sovietom priateľský futbalový zápas, počas ktorého som si zlomil jabĺčko v kolene. Odvtedy som mohol robiť už len statický šport. Vtedy som sa vrátil k lukostreľbe a venujem sa jej stále.“
Aktívny člen lukostreleckého hnutia
Oldřich Bagar mal ďalej v kariére pokračovať ako chemický náčelník v Krnove. Už mal dokonca aj prevzatý útvar. „No keďže prišli Sovieti, nemohol som nastúpiť a veliteľstvo rozhodlo, že odchádzam do Topoľčian do poddôstojníckej školy ako veliteľ čaty. Tam Sovieti neboli.“
O tri roky ho prevelili do Bratislavy na funkciu chemického náčelníka pluku v kasárňach, kde momentálne sídli ministerstvo obrany. Tam pôsobil až do roku 1980, keď odišiel do Malaciek, kde bol zástupcom veliteľa útvaru civilnej ochrany.
O ďalších desať rokov už bol v civile, pracoval na Univerzite Komenského ako vedúci oddelenia obrany. Potom bol zamestnancom ministerstva vnútra a posledných pár rokov pred dôchodkom pôsobil na finančnej kontrole na ministerstve obrany.
Po príchode do Bratislavy sa k lukostreľbe vrátil v klube PŠR Čierna Voda neďaleko Bratislavy a aktívne sa zapojil do lukostreleckého hnutia. Bol nielen pretekárom, ale podarilo sa mu dokonca dostať do predsedníctva Československého lukostreleckého zväzu, kde pôsobil ako politickovýchovný pracovník spolu s Karolom Noskovičom a Matejom Melicharom, a to do roku 1990.
"Okrem iných povinností som býval vedúcim výprav reprezentácie do socialistických štátov, pretože tam sa nikomu inému nechcelo chodiť,“ hovorí so svojou typickou úprimnosťou.
„Boli to zájazdy do Bulharska, Rumunska, NDR, Poľska a na Ukrajinu. Ako vojak som nemohol cestovať na Západ.“
Po rozdelení Československa, už vo funkcii predsedu Slovenského lukostreleckého zväzu (SLZ), sa aktívne podieľal na delení majetku ČSLS a prijatí SLZ do medzinárodnej organizácie FITA v roku 1991.
Obrovský pokrok lukostreľby
Popri práci vojaka, role otca a funkcionára bol aj pretekárom. „Počas môjho života sa mi podarilo splniť FITA limit 1200 bodov v divízii olympijský luk. Po päťdesiatke som prešiel z olympijského na kladkový luk, kde som tiež nastrieľal limit. Maximum bolo 1440 bodov. Nemal som výkony na to, aby som mohol reprezentovať Československo, ale na úrovni Slovenska som patril k lepšej polovici.“
Po šesťdesiatke začal strieľať z holého luku. „Považujem to za zábavu a strieľam z neho doteraz.“ K veľkým lukostreleckým zásluhám Oldřicha Bagara nepochybne patrí to, že v 70. rokoch založil klub Dukla Bratislava, ktorý ukončil svoju činnosť až jeho odchodom do Malaciek.
„V Bratislave sa mi v súčinnosti s vojenskými správami podarilo povolávať k môjmu útvaru väčšinu dorastencov a juniorov, lukostrelcov z celého Československa. Mal som vytvorenú skupinu zhruba šiestich až desiatich lukostrelcov, ktorí mali počas vojenskej služby podmienky na tréning a účasť na súťažiach, pretože v kasárňach v Bratislave bola veľká hala a armáda tento šport dotovala a materiálne zabezpečovala.“
Od roku 1989 až do roku 2020 pôsobil Oldřich Bagar v petržalskom klube Slávia Právnik Bratislava pri Univerzite Komenského, ktorý aj spoluzakladal. Po jeho zrušení sa stal členom Slávie Archery Bratislava. Momentálne strieľa v Luk klube Pohoda v bratislavskej Rači v areáli polygrafického učilišťa.
Keď hodnotí vývoj lukostreľby na Slovensku, vidí obrovský pokrok. „Keď to porovnám, rozdiel je vo vybavení aj v príprave športovcov. My sme začínali v plienkach, nemali sme žiadne tréningové plány, všetko sa robilo na báze dobrovoľnosti. Trénerov bolo málo. Výkony boli v porovnaní s dneškom asi o desať percent horšie."
Ako tréner sa snažil športovcom vysvetliť, že každý luk upevnený do stojana strieľa presne. Keď namiesto stojana drží luk lukostrelec, musí sa snažiť neprekážať luku v streľbe.
V začiatkoch činnosti Slovenského lukostreleckého zväzu po roku 1991 bolo na Slovensku oficiálne len päť klubov VŠV Košice, Slovan Viničné, Hydinár Čierna Voda, Kriváň Tatranská Štrba a Slávia Právnik Bratislava s počtom do 100 športovcov. Dnes sú to viac ako štyri desiatky klubov a celkový počet členov presahuje tisíc.
„Lukostreľba na Slovensku ide dosť rýchlo hore. Máme už účastníkov olympijských hier, máme výsledky aj medaily z Grand Prix, majstrovstiev Európy aj Svetových hier,“ hovorí s hrdosťou a spomína mená ako Alexandra Longová, Denisa Hurban Baránková, Rasťo Žídek, Jozef Bošanský či Martin Hámor st. – Slovák, ktorý žil v Česku.
„Spomínam a rád sa stretávam s tými, ktorí mi pomáhali pri rozvoji lukostreľby ako Peter Čeljuska, Peter Jankovič, Vlado Majerčák, Peter Majerčík, Peter Šimko a ďalší."
Medailové pozície
Pán Bagar momentálne súťaží v kategórii 70+ v divízii holý luk a s nádychom láskavého sarkazmu hovorí: „Na súťaže nás chodí šesť až deväť. Niekedy sa mi podarí umiestniť aj na medailových pozíciách.“
Ako veľkú devízu vníma to, že sa na pretekoch stretáva s mladými ľuďmi. „Dávame im príklad, že športovať sa dá aj vo vyššom veku. Myslím si, že nás športovci všetkých kategórií na pretekoch radi vidia, pretože si hovoria: kiež by sa to podarilo aj nám.“
Spomenuté Čestné ocenenie Slovenského lukostreleckého zväzu prijal vo Višňovom s veľkým dojatím – a nie premiérovo.
„Prvýkrát som ho dostal k šesťdesiatke od vtedajšieho predsedu Matúša Durného. Tentokrát si to vzali na starosť Žilinčania,“ spomína.
Má však aj ocenenie od SLZ za rozvoj pri príležitosti 40 rokov lukostreľby na Slovensku. Najviac si však cení „certifikát“ za rozvoj olympizmu na Slovensku, ktorý mu udelil prezident MOV Juan Antonio Samaranch v roku 1995 pri príležitosti 50. narodenín.
Podujatie vo Višňovom si pochvaľoval v každom ohľade. „Bol som tam aj s manželkou, ktorej ďakujem za vytvorené podmienky na tento šport. Bola tam dobrá účasť, krásny kultúrny program, mažoretky aj brušné tanečnice. Potom sa dokonca aj tancovalo. Strava bola výborná – pripravoval ju jeden lukostrelec, ktorý učí kuchárov. Celé to bolo perfektne pripravené a komentované. Spoločnosť bola veľmi príjemná,“ hovorí s úsmevom. Manželke sa podľa jeho slov celý priebeh veľmi páčil.
Aj na príklade Oldřicha Bagara sa dá demonštrovať, že lukostreľba je šport prístupný naozaj pre všetkých. Začal ho vykonávať ako dieťa a po krátkej prestávke aj po zlomenine jabĺčka v kolene a pokračuje dosiaľ, po čiastočnej amputácii chodidla.
„Prešiel som na streľbu zo stoličky a musím priznať, že moje výsledky sa v poslednom období zlepšili zhruba o desať až pätnásť percent. Na tej stoličke mám pocit väčšej stability.“
Pán Bagar, ďakujeme Vám za všetko, čo ste pre slovenský lukostrelecký šport urobili. Prajeme Vám ešte veľa rokov na strelnici!
Na záver ešte motto lukostreľby, ktoré pán Bagar rád zdieľa: „Kde chabé ráme, slabý luk a oko matné, tam všetko strieľanie je málo platné, kde pevné ráme, silný luk a oko ostré, tam priateľstvo, zdvorilosť a srdce verné!“
(MC), foto: MC (náhľadová snímka), Rada Foto (4x), archív O. B. (2x) a SLZ (1x)
Sledujte sociálne siete SLZ, aby vám neunikli aktuality z lukostreleckého diania a ďalší zaujímavý obsah: |
